SEPTEMBER 2010 - Šéf, zamestnanci a ich povinnosti

Čo ste robili minulý týždeň? Čo ste robili včera? Môžete tvrdiť, že ste sa s istotou venovali veciam, ktoré majú vysokú prioritu? Dokážete povedať, ktoré vaše každodenné aktivity sa najviac prejavia na úspechu vašej firmy? Viete s istotou určiť tie činnosti, ktoré by sa dali označiť ako „podstatné“?

Naše deti – 2. časť

V júnovom čísle Success magazínu som písal, ako sa k deťom správať, či ich vychovávať alebo nie. Na čo pri ich výchove klásť dôraz a na čo nezabudnúť.

Dnes by som sa rád dotkol jednej témy, o ktorej sa na našich seminároch veľa hovorí. Je tou najvýznamnejšou zložkou porozumenia, dokonca špeciálne len o nej máme samostatný seminár a kurz. Je to téma komunikácie. V tomto prípade komunikácie s deťmi, ale nielen s nimi. Rád by som sa pozrel aj na to, ako na naše deti vplýva spôsob, ako komunikujeme my dospelí s naším životným partnerom. Ako nás naše deti vidia komunikovať s našimi rodičmi, ako komunikujú naši známi a priatelia a mnoho iných komunikácií, ktoré naše deti vnímajú.

Hovorí sa, že najlepší spôsob vodcovstva je vlastný príklad. Na to niekedy zabúdame. Predpokladám, že ako rodič akceptujete svoju úlohu vodcu a že chcete aj svoje deti viesť k vodcovstvu. Zabúdame, že naše deti nás nevnímajú iba vtedy, keď sa im venujeme. Vidia nás, počúvajú a vnímajú aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. A robia z toho svoje závery. Vedomé, ale často aj podvedomé. Takže, ak my svojim deťom neukazujeme správny príklad, nie sme im správnym vzorom. Čo myslíte, ako sa budú neskôr ony správať a akým vzorom budú pre svoje deti?

Komunikuješ, komunikujeme

Ľudia prirodzene cítia, že komunikácia je oblasť, ktorú by mali vylepšiť. Veľakrát majú dobrú myšlienku, výborný nápad, a nakoniec to neprinesie výsledky. Napríklad mama by bola rada, aby dieťa vynieslo smeti, ale ono sa tvári, že ju nepočuje. Učiteľka dá otázku a žiak odpovie na niečo celkom iné. Komunikujeme (skôr rozprávame) – niekto málo, niekto zasa príliš veľa, no nie vždy máme takú odozvu, akú by sme si priali.

• Ako by sme mali komunikovať s ľuďmi?
• Ako by sme im mali odovzdať nejakú informáciu, myšlienku?
• Ako môžeme zistiť, či nám porozumeli?

V prvom rade si musíme povedať, čo komunikácia je. Túto tému nemožno na malom priestore obsiahnuť celú, preto sa pozrime aspoň na jednu jej časť:
Na prvý pohľad sa zdá, že komunikácia je to, čo hovoríme. Reč je však len jedna časť komunikácie. My jej dávame veľkú dôležitosť, ale naša mimika, nálada, všetky gestá zohrávajú v komunikácii oveľa väčšiu rolu, ako iba samotné slová. Stalo sa vám, že niekto povedal dobrú myšlienku, no vy ste ju zavrhli? Bolo to následkom toho, ako to povedal. Možno s krikom, veľa ráz s pohŕdaním alebo len tak, že človek si ani nebol istý, či to patrilo jemu. Pri komunikácii je dôležité uvedomiť si, kto hovorí a ku komu hovorí. Ak sme to my, tak sa uistime, že nás dotyčný prijímateľ komunikácie počul a rozumel nám.

Dieťa

...veľakrát nevníma našu komunikáciu, lebo sa hrá. V praxi to znamená, že na našu komunikáciu nedáva odozvu. Tým, že na neho dospelý začne kričať, docieli len, že dieťa to buď nespraví alebo to spraví s plačom. Pokiaľ sa hralo a nepočulo nás, tak samozrejme, nerozumie, prečo na neho kričíme. Preto si radšej vždy dopredu zaistime, že nás bude počuť. Získajme jeho pozornosť! Je to zodpovednosť príčiny v komunikácii. Zoberme si príklad z dieťaťa: keď ono niečo chce, tak to docieli napríklad tým, že nám svojou rukou fyzicky otočí hlavu, aby nám povedalo rovno do očí, po čom túži. Úplne zobralo pod kontrolu, aby k nám jeho komunikácia určite dorazila.

Dospelý

...to neraz urobí tak, že z kuchyne kričí do izby a myslí si, že ho všetci počuli a aj mu rozumeli. Ak nemáme istotu, že nás dieťa počulo, tak sa ho na to opýtajme. Pokiaľ sa stále nič nedeje, zistime, ako tomu porozumelo. Je to dôležité najmä u detí. Tie sa učia, ako komunikovať. Ak komunikácii porozumejú v detstve, tak ju budú aplikovať aj v dospelosti. Budú komunikovať jednoznačne a tak, aby dosiahli porozumenie. A samozrejme, takúto komunikáciu budú aj vyžadovať. Naučia sa, že prikývnutie na znak porozumenia, ak človek komunikácii naozaj neporozumel, je nesprávne.
Existuje jedna životná pravda:

Radšej ostanem jednu minútu hlúpy a opýtam sa,
ako by som mal zostať hlúpy po celý život.

Posledná časť v komunikácii, tá najdôležitejšia, je potvrdenie komunikácie. V našej spoločnosti sa tak trošku naň zabúda, ako by bolo nepodstatné. Pritom pre duševné zdravie človeka je veľmi dôležité. Znamená to dať najavo, že sme toho druhého počuli a rozumieme, čo povedal. Nemusí to nevyhnutne znamenať, že súhlasíme. Veľa ráz sú to len gestá (napr. prikývnutie), jednoduché slová (napr. rozumiem), ktoré dajú druhej strane na vedomie, že je v tomto rozhovore dôležitá a vypočutá.

Pokiaľ s ľuďmi človek komunikuje dobre, počúva, čo majú na srdci, potvrdzuje, čo hovoria. A hovorí to, čo má na srdci on dostatočne taktne a dostatočne často, aby to prijali. Do značnej miery tým vie ovplyvniť vzťahy a ochotu ľudí pracovať s druhými a byť spolu. Pri dieťati to platí stonásobne.

Ing. Ondrej Eršek