MAREC 2009 - Kríza alebo príležitosť?

Asi najväčšia nevýhoda súčasnej krízy spočíva v tom, že ľudia súhlasia. Súhlas je ako lavína. Je to reťazová reakcia – firmy teraz robia aj také „úsporné“ opatrenia, ktoré v skutočnosti znižujú výkonnosť a spôsobujú rozladenie zákazníkov. Jedna medzinárodná továreň na nákladné autá preventívne prepúšťa personál a čakacia doba sa zvýšila z troch na šesť mesiacov. Čo urobí zákazník, teda dopravca? Ak auto naozaj potrebuje, tak ho kúpi tam, kde ho zoženie primerane rýchlo, prípadne predlžuje používanie svojho vozového parku za hranicu ekonomickej životnosti.

DÁ SA UDRŽAŤ CHUŤ A ELÁN DO ŽIVOTA DLHODOBO?

Keď sa človek vráti do obdobia zakladania a rozbehu firmy a pozrie sa na svoju chuť a elán do života v tom čase, neraz sa nad tým už iba pousmeje. Bolo to obdobie nadšeného budovania a tvorenia, kedy bola obývačka nášho bytu zároveň aj kanceláriou, jazdili sme v horúcom lete na jednoduchých autách bez klimatizácie celé dni, pracovali od rána do večera, museli sme šetriť každú korunu. Zaujímavé však je, že napriek vysokému nasadeniu a nutnosti neustále bojovať, sme boli so životom spokojní, cítili sme sa naplnení, ráno sme nemali problém vyštartovať z postele ako malé dieťa a život a vysoká miera pohybu v ňom mali zmysel.

Prešlo pár rokov, firmy sú vybudované, jazdíme na kvalitných autách plných elektroniky a človek by očakával, že to bude explózia šťastia. Veď konečne mám v živote pohodlie, zázemie, istotu, slušné postavenie a nemusím riešiť elementárne veci. Žiaľ, neraz opak je pravdou, pretože práve ľudia, ktorí toto dosiahli, majú akosi zachmúrenejšie tváre, život ich prestáva baviť, ich pohyb sa spomalil, hrajú na istotu postavenia, ktoré majú. Tvorivé bytosti s rozžiarenými očami spred pár rokov sa stali dôležitými strážcami toho, čo doteraz dosiahli a postupne sa z priestoru vytrácajú.

Niečo podobné sa stalo mnohým rodinám. Kedysi žili v maličkom byte, na každú vec, ktorú si chceli kúpiť museli šetriť, nemali auto a o všetko museli bojovať práve tak, ako šéf po založení firmy. Prešlo však pár rokov, rodina má vyriešené spoločné bývanie, nerobí jej problém odísť na slušnú dovolenku dva-tri krát za rok, kúpiť, čo treba. Na prvý pohľad to vyzerá skvele, má to iba jednu chybu krásy - už nič spolu neriešime, a tak večer sedíme každý pred svojím vlastným televízorom, aby sme sa potom bez slova presunuli do postele a tam ticho zaspali.

Vyzerá to tak, že skutočný problém nastáva vtedy, ak človek už nemá problém a v tejto vete je veľký kus pravdy. Ľudská bytosť sa totiž cíti najlepšie, keď pomer vecí, ktoré má v danej oblasti života pod dobrou kontrolou a pomer vecí, ktoré sú tam pre ňu náhodné je „päťdesiat na päťdesiat“. Inými slovami, ideálny stav pre duševnú pohodu človeka je taký, keď v danej oblasti nemá všetko jasné a isté, ale o víťazstvo musí bojovať a je si toho plne vedomý. Vtedy sa cíti nabudený, je vysoko na emóciách a funguje ako švajčiarske hodinky. Akú náhodnosť má však ten, kto cíti príliš veľký stav istoty v peniazoch, v postavení a v tom, že tá žena si ma už vzala, je moja a už sa nemusím o ňu usilovať?

Skúsme ísť s touto úvahou ešte ďalej. Ak niekto prestáva aktívne tvoriť, pretože „už nemusí“, neuvedomuje si popri tom, že jeho tvorivosť v ňom zostáva a musí ju niečomu venovať. Hm, čo takto vytvoriť v pôvodnej už nudnej a stereotypnej hre nejaký prvok náhodnosti, ktorý z toho zase urobí stav, že budem musieť zabojovať? Čo takto stratiť najlepších ľudí z firmy alebo investovať peniaze nesprávnym spôsobom, aby som sa prebral a musel sa znova začať pekne oháňať? Čo takto pritiahnuť do svojej rodiny niekoho tretieho zvonku, aby som mal zase čo riešiť?

Zákon je odhalený. Keď človek nemá v danej oblasti života stav „päťdesiat na päťdesiat“ a nemusí riešiť primerané veci svojmu postaveniu a schopnostiam, začne túto časť života komplikovať, či si to uvedomuje alebo nie, aby bolo zase na čom tvoriť. A naopak, ako náhle dáte človeku novú hru hodnú jeho veľkosti, okamžite vyštartuje do priestoru, život ho začne baviť, na hlúposti ani nepomyslí a zase funguje ako stroj. Toto platí pre vašich zamestnancov, deti, starých rodičov.

Pre manažment života a ľudí v ňom je porozumenie a používanie tohto zákona nesmierne dôležité. Vo chvíli, keď sa budete blížiť do stavu istoty a silnej kontroly danej hry, včas a úplne vedome vykročte do väčšieho priestoru, ktorý má pre vás zmysel, aby ste princíp „päťdesiat na päťdesiat“ udržali v platnosti aj naďalej a nečakajte na to, kým sa ten pomer dorovná niečím neželaným. Pravidelne si klaďte otázky typu: Akú hru hrám doma, vo firme? Je v nich ešte dostatočný prvok náhodnosti? Aké hry hrajú môj obchodný riaditeľ, šéf výroby, manželka,...? Majú ešte s čím bojovať alebo už stoja na mieste? Ak stoja, akú hru by mohli hrať ďalej? Týmto spôsobom budete sebe aj ľuďom vo vašom okolí vytvárať podmienky, aby vás to vtiahlo do tvorivosti a uvidíte, aké motivované okolie budete mať a s akým presvedčením budete spolu produkovať.

V tomto princípe je skrytá pravdepodobne najvyššia a najčistejšia forma manažmentu, aká existuje, pretože ľudí nezastavuje, ale ich aktívne usmerňuje do stále väčšieho a väčšieho priestoru a necháva ich rásť. Vydávanie a presadzovanie príkazov v takejto forme riadenia je príjemnou záležitosťou, pretože tlak a silu treba používať iba tam, kde sú ľudia v stereotype a necítia výzvy a nové hry.

Ing. Rastislav Zachar